Daniel Feranec, absolvent FMK a creative director v agentúre Core4 Advertising, nám otvoril dvere do svojho fascinujúceho sveta marketingu a foodblogovania. V nasledovnom rozhovore nám priblíži svoj pohľad na marketingový svet pred érou sociálnych médií a ako ho preformovala jeho rozmanitá kariéra. Sledujte, ako sa jeho vášeň pre jedlo premenila na úspešný foodblog “Čo je Bratislava” a aké sú jeho ďalšie vzrušujúce plány do budúcna.
Študoval si marketing na FMK. Vedel si už vtedy, že ťa bude marketing baviť a budeš sa v tejto sfére pohybovať aj v budúcnosti?
Nemal som šancu moc predvídať, čo sa do budúcna udeje s médiami alebo s marketingom. Ja som začal študovať v roku 2000 a končil v roku 2005. Naučil som sa niečo o reklame, marketingu a médiách 3 roky predtým, čo došiel Facebook, čiže mi to bolo dobré len na tie 3 roky, a potom sa už všetko úplne zmenilo. Bol som zameraný skôr humanitne, takže biológia, chémia či matika neprichádzala do úvahy. Boli to tiež roky kedy vznikala Markíza, neskôr Jojka a jednoducho tie média boli veľmi vzrušujúce miesto na pôsobenie, ktoré rýchlo napredovali. Čiže toto bolo tá motivácia ísť týmto smerom.
Ako hovoríš marketing sa za tie roky veľmi zmenil, je však niečo také, čo si sa naučil a máš pocit, že to stále funguje?
Funguje pár univerzálnych vecí, no na tie som prišiel skôr v praxi v agentúrach než v škole. Navyše som študoval presnejšie mediálne štúdiá, nie priamo marketing. Platí ale s určitosťou to, že aj dnešná komunikácia musí vychádzať z nejakého insightu, aby boli ľudia ochotní načúvať, čo neplatí len v reklame alebo v marketingu, ale aj v umení či v médiách.
“…aj dnešná komunikácia musí vychádzať z nejakého insightu, aby boli ľudia ochotní načúvať…”
Po FMK si sa nezačal venovať hneď foodblogovaniu, ale pracoval si v rôznych oblastiach. Ako teda vyzerala tvoja cesta po škole?
Ja som mal viac takých fáz. V roku 2005 som zoštátnicoval, išiel som do Holandska a po návrate som začal robiť v RTVS na oddelení v dabingu ako producent skrytých titulkov, ktoré som predtým len prekladal. Tam som robil 10 rokov a popri tom som začal robiť v grafickom štúdiu katstudio, kde som sa venoval copywritingu a skúsil si komunikáciu s klientmi. V roku 2015 som ale začal vnímať, že potrebujem robiť niečo, čo má perspektívu a môžem si tak viac zarobiť. Preto som skúsil ísť na 3 roky do agentúry Jandl, následne na 2 roky na stranu klienta do Slovak Lines, a potom som opäť vystriedal niekoľko agentúr. Teraz som v Core4 Advertising, kde som od copywritera prešiel na pozíciu creative directora.
Skutočne pestrá kariérna púť. Čo Ťa teda po všetkých tých krokoch priviedlo k foodblogovaniu?
V tom roku 2015 už bolo také obdobie, kedy Facebook fungoval, ale ešte stále nemal nejaký stále definovaný biznis model. Napriek tomu v tom čase začali vo väčšej miere vznikať viaceré zábavné stránky a vytvárali sa komunity podľa záujmov sledovateľov. My sme si s partiou založili jednu, ktorá sa volala „Kaviarenskí povaľači“, nakoľko sme radi vysedávali v kaviarňach. Najprv sme robili posty zo srandy, a potom prišiel nápad, že začnime robiť recenzie na kaviarne. Ja som vtedy robil v agentúre Jandl a Facebook začal byť pre klientov čoraz dôležitejší, preto som sa rozhodol orientovať práve týmto smerom. Bolo na čase sa osamostatniť, tak som si založil blog. Prvotná myšlienka bola, že si budem fotiť jedlo a nakoniec sa z toho stalo niečo oveľa väčšie ako som plánoval.
Keď recenzuješ jednotlivé podniky, tak na základe čoho si ich vyberáš? Máš nejaké definované kritériá?
V prvom rade chcem podotknúť, že nikdy nejde o spoluprácu. Ak robím spoluprácu sú to značky, ktoré idú mimo jedla. Maximálne sa k takej spolupráci môže priblížiť Bolt food, ale aj tam si jedlo vyberám sám. Všetok obsah je organický, nezávislý a podľa mňa to pôsobí dôveryhodne. Ozývajú sa mi podniky ohľadom cenníka, ale odmietam ich. Najčastejšie si však vyberám to, na čo mám aktuálne čas a chuť. Som si vedomý, že potrebujem zachovať pestrosť výberu podnikov, preto sa snažím striedať vegánske jedlá, tradičnú kuchyňu či street food.
„…nikdy nejde o spoluprácu. Všetok obsah je organický, nezávislý, a podľa mňa to pôsobí dôveryhodne.“
Takže ak navštíviš nejaký podnik, môžeme si byť istí, že je to z tvojej vlastnej iniciatívy a podnik ti za to nezaplatil?
Áno. Niekedy sa stane, že mi prinesú dezert zadarmo a nechcú zaň zaplatiť, preto finančnú hodnotu daného jedla pošlem na charitu.
Je k tomuto potrebné vôbec vysokoškolské vzdelanie?
Neviem úplne posúdiť, ako dnes vyzerá vzdelávanie marketingu, lebo za mojich čias to bolo úplne iné, no určite je dôležité prejsť celou tou cestou. Nielen chodiť na vysokú školu tohto zamerania, ale skúšať aj prácu v agentúrach či na strane klienta. Treba to robiť s takým backgroundom, aby ste videli, ako to celé funguje.
Teraz prejdime k tvojmu menu „Čo je Bratislava“. Má nejaké špeciálne vysvetlenie?
Nič veľké za tým nehľadajme. Vzniklo to len jednoducho v zmysle slova “jesť”. Jedného dňa som si povedal, že idem na to, na Facebooku som si klikol „create page“ a toto bolo prvé čo mi napadlo. Nemalo to byť myslené ani ako meno človeka, ale komunity. Nakoniec to ale skončilo ako moja prezývka a som to iba ja sám.
“Niekedy sa stane, že mi prinesú dezert zadarmo a nechcú zaň zaplatiť, preto finančnú hodnotu daného jedla pošlem na charitu.”
Za celú cestu foodblogovania si už musel navštíviť veľa podnikov. Počítaš si ich?
Skúšal som si udržiavať takú mapu, ale nepodarilo sa mi to. Bolo s tým veľa práce, no občas si na Instagrame všimnem, koľko mám postov. Momentálne ich mám okolo 2580, čo ma fascinuje, no zároveň desí, keď si predstavím aj tie peniaze, čo som za to minul (smiech). Ale nepočítam si to, maximálne z príspevkov.
Na záver nám prezraď je niečo také, na čom aktuálne pracuješ, alebo nejaká novinka, čo chystáš, k čomu by si rád pozval čitateľov, aby ťa ďalej sledovali? Na čo sa môžu tešiť?
Bohužiaľ, zatiaľ nemôžem povedať o tom, že by som sa rozhodol robiť nejakú mapu, appku alebo podobné veci, ktoré ľudia odo mňa očakávajú. Momentálne sa chystám v apríli do Mexika, takže si konečne po 8 rokoch urobím poriadnu cestu za jedlom, ktoré som ešte v živote nemal ani na blogu, takže sa veľmi teším.
Autorka článku: Dominika Parajková